Byť učiteľkou je môj život a moja misia
Nikola pochádza z učiteľskej rodiny a jej kariérna dráha bola vytýčená už v detstve. Učiť deti je pre ňu poslaním.
- Available in:
- English
- Slovak
Určite si však nepredstavovala, že raz bude mať v triede žiakov, ktorí utiekli z vojnou zničenej krajiny.
Ticho preruší zvonenie zvončeka, výkriky a smiech. Hodina sa skončila. Chodby Spojenej školy Tarasa Ševčenka v Prešove sa zrazu zaplnia žiakmi všetkých vekových kategórií, od materskej školy až po strednú školu.
Pred rokom, keď si Slovensko užívalo prázdniny, Nikola doma sledovala správy. Z nich sa dozvedela, že na Ukrajine vypukla vojna. Jedna z jej prvých myšlienok patrila škole a tomu, čo ju tam v pondelok bude čakať.
"Keď sme tam prišli," hovorí, "uvideli sme davy matiek a starých rodičov, ktorí čakali na zápis svojich detí do školy."
"Tento konflikt si nevybral začiatok školského roka," vysvetľuje Nikola. "Prišiel nečakane a náhle, a my sme žiakov museli čo najskôr začleniť do vzdelávania procesu. V jeden deň máte v triede 15 detí, prídete na druhý deň, a je ich 35."
Nikdy som nechcela prestať
Spojená škola Tarasa Ševčenka v Prešove je jedinou školou na Slovensku, ktorá vyučuje v dvojjazyčnej kombinácii slovenčiny a ukrajinčiny, takže v nej vždy boli deti z ukrajinských aj slovenských rodín. Šťastná kombinácia pre ukrajinské deti, ktoré utiekli na Slovensko, pretože vďaka absencii jazykovej bariéry sa tu mohli ľahšie integrovať a adaptovať.
"Keď vypukla vojna, náš riaditeľ začal kontaktovať príbuzných našich žiakov, ktorí boli ešte na Ukrajine, a povedal im, že môžu prísť do Prešova, aby zostali so svojimi rodinami."
A tak sa jej žiakmi stávalo čoraz viac ukrajinských detí. Zo dňa na deň Nikole a jej kolegom pribudlo množstvo ďalších povinností, ktoré automaticky predlžovali čas strávený v škole. Nikdy však neváhala pomôcť, keď to bolo potrebné.
"Keď som videla, že sa deti usmievajú a tešia sa na príchod do školy na druhý deň, len ma to utvrdilo v tom, že odvádzam dobrú prácu. Vidieť všetky výsledky pomoci druhým je zadosťučinenie, napriek tomu, aké je to ťažké."
V spolupráci s UNICEF škola premenila jednu triedu na hračkarnicu. Tá tiež slúži ako mimoškolský klub, kde sa deti môžu hrať, kým si ich rodina vyzdvihne. "Chodia sem aj matky. Spomínam si na jednu z nich, ktorá sa mi zdôverila, že po tom, čo tu dostala čaj a posedela si u nás na kus reči, dokázala zabudnúť na to, čo sa dialo na hraniciach, hoci len na chvíľu. Bola to maličkosť, ale pre ňu to znamenalo veľa."
Deti sú nevinné bytosti
Hoci sa u nej počas uplynulého roka prejavili rôzne emócie a vynorilo mnoho otázok o budúcnosti, v jednej veci má Nikola jasno. "Nikto z nás by nechcel byť na druhej strane. Musíme si predstaviť, ako sa cítia oni a ako by sme sa v takej situácii cítili my, keby sme boli na na ich mieste."
Keď si pozrie video, ktoré pre ňu natočili jej žiaci, rozcítene skonštatuje: "Deti sú nevinné bytosti, ktoré nemôžu za vojnu alebo akúkoľvek politickú situáciu. Vidíme, že trpia. Opustili svojich otcov, ktorých nevideli už rok, a my si to naozaj nevieme predstaviť."
